Na Slovensku nie ste po prvý raz. Spomínate si na prvú návštevu?
Nuž, prvýkrát som sem prišiel pred dvanástimi rokmi na deväťdňový seminár o vnútornom uzdravovaní.

Keďže už dvanásť rokov robíte rôzne semináre na západnom a asi osem rokov i na východnom Slovensku, dá sa povedať, že Slovákov dosť dobre poznáte. Líšia sa niečím špecifickým od ostatných národov, ktoré navštevujete?
Ako v každom národe, aj u vás vidím pozitívne i negatívne veci. Pozitívny je veľký smäd po Božom slove. Slovensko je katolícka krajina, takže väčšina katolíkov nasleduje Cirkev – ako aj v iných katolíckych krajinách – len ako kultúrnu inštitúciu. Pozorujem však, že každý rok vzrastá počet tých, ktorí Ježiša skutočne prijímajú a za každú cenu ho chcú nasledovať ako učeníci.
Problematické sú tu z môjho pohľadu tri veci: alkoholizmus, sexuálne zneužívanie detí a rodinné problémy rôzneho druhu – manželská rozluka, rozvody, zatrpknutosť manželov voči sebe a veľa ďalších. Myslím si, že predovšetkým na to by sa mal zamerať pastoračný plán na Slovensku.

Keď ste začali na Slovensko chodiť, nemali sme ešte exorcistu. V súčasnosti máme dvoch. Ste v kontakte?
Prichádzam sem robiť semináre, nie je teda veľa príležitostí spolupracovať na konkrétnych prípadoch.

Ste profesorom dogmatickej teológie, uznávaným exorcistom, známym autorom literatúry s touto tematikou. Čím ste však chceli byť ako malý chlapec?
Pochopiteľne, ničím z menovaného. Už v mladosti som pocítil povolanie stať sa kňazom. Neplánoval som však ani jednu zo spomínaných služieb. Najmä nie službu exorcistu. Tú si nikto so zdravým rozumom nemôže želať. Pán Boh ma však na to postupne pripravoval, a keď ma potom Cirkev povolala, z poslušnosti som to prijal.

Znamená to, že vás služba exorcistu enormne zaťažuje?
Je to naozaj náročná, veľmi ťažká úloha – človek pri jej výkone nielen zvestuje oslobodzujúcu zvesť Krista, ale je aj vtiahnutý do priameho boja so zlými duchovnými silami. Cítim však entuziazmus, keď môžem pomôcť ľuďom, ktorí nikde nenachádzajú pomoc.

Ako relaxujete?
Určite nie vtedy, keď prídem na Slovensko (smiech). Aby som však nebol nesprávne pochopený – robí mi radosť chodiť k vám. Relaxujem vtedy, keď môžem byť sám vo svojej izbe a počúvať hudbu, ktorú mám rád. To mi naozaj pomáha.

V službe exorcistu sa stretávate s javmi, ktoré sa pravdepodobne vymykajú bežnej logike. Mohli by ste niektoré z nich opísať?
Pri výkone exorcizmu je všetko mimoriadne. Nie je to dialóg, pri ktorom zaberajú argumenty. Dá sa pri ňom očakávať čokoľvek – násilie, rúhanie, exorcizovaný môže úplne zmeniť hlas, hovoriť inými jazykmi... Človek si postupne zvykne na tieto abnormality. Vždy je to jedinečné. Radostné to však nie je nikdy.

Zo starozákonných i novozákonných textov Svätého písma jasne vyplýva, že diabol existuje. Sám Ježiš o ňom hovorí a učeníkom dáva moc vyháňať zlých duchov. Napriek tomu ani mnoho kresťanov dnes v diabla neverí, alebo o ňom majú skreslenú predstavu, a nie sú to vždy len laici. Vy sa s ním pri svojej službe stretávate takpovediac zoči-voči. V čom sa v predstavách o ňom najviac mýlime?
Veľa ľudí neverí v diabla. Pretrváva totiž predstava diabla zo stredoveku a zo starých kultúr, teda že je to monštrum s rohami na hlave, jednou konskou nohou a dlhým chvostom. Keď sa spomenie diabol, predstavia si ho práve takto a spolu s obrazom monštra odmietnu aj realitu, že existuje. Diabol však nie je monštrum, respektíve sa tak nikdy nepredstavuje, lebo by sme pred ním utiekli. Podľa môjho názoru je diabol veľmi dobre zobrazený vo filme Mela Gibsona Utrpenie Krista – ako krásna príťažlivá žena, teda ako niečo, čo je skutočným pokušením.
Paradoxne mnohí, čo neveria, že diabol existuje, respektíve odmietajú existenciu duchovnej reality ako takej, zároveň veria na talizmany a amulety. To je bláznovstvo.
Ani ja som síce nevidel diabla, nemal som ani nijakú nočnú víziu, ani po tom netúžim. Diabol je duch, nemôžeme ho vidieť. Ani vietor však nevidíme, a predsa, keď sa stromy hýbu, vieme, že je. Aj diabla môžeme vidieť v tom, čo spôsobuje, vo výsledku jeho činnosti. Ja ho vídam akoby z tváre do tváre v osobe exorcizovaného.

Je možné, aby bol niekto vystavený pôsobeniu zlého ducha bez toho, aby sa o to pričinil?
Za normálnych okolností diabol nevstupuje do človeka proti jeho vôli. Vo veľmi zriedkavých prípadoch však môže s Božím povolením na určitú dobu vstúpiť aj do osoby, ktorá sa usiluje žiť svätým životom – dokonca niektorí svätí boli nejaký čas posadnutí. To sú však veľmi zriedkavé prípady. Musíme mať na pamäti, že posadnutie nie je nevyhnutne následkom hriechu, ale je krížom.

Môže byť zbraňou pred posadnutím aj účasť na púti?
Proti posadnutiu je mnoho zbraní. Bežnými sú Eucharistia, sviatosť zmierenia, Duch Svätý, Ježišov kríž, Ježišova krv, Mária, ruženec... Ak ich používame, bude pre diabla veľmi ťažké vstúpiť do nás. Aj púť, ak ju človek koná duchovne, pomáha očistiť sa. Sú totiž miesta – napríklad niektoré svätyne, kde človek akoby nabral nový dych, keď na ne vstúpi. Vo svätyni, v chráme, kde bolo prednesených veľa modlitieb, akoby Boh hovoril: „Tu sa cítim dobre, to je môj dom.“ No sú aj miesta, kde cítime ťažobu, keď na ne vstúpime. Na tých sa pravdepodobne stalo niečo zlé. A keďže sú to negatívne veci, diabol sa tam cíti skutočne dobre. Tam si zas diabol môže povedať: „To je môj dom.“

Teda aj miesta môžu byť „posadnuté“?
Áno, len to nenazývame posadnuté, ale nečisté.

Dá sa povedať, že na miestach, na ktorých sa častejšie dejú zlé veci – napríklad miesta častých dopravných nehôd –, je diabol?
Nemôžeme povedať, že nehoda bola zapríčinená diablom. Diabol však hľadá miesta, kde je niečo negatívne, preto je dobré tieto miesta požehnať.

Aký je rozdiel medzi posadnutosťou a urieknutím?
Sú to dve úplne rozličné skutočnosti. O posadnutí hovoríme vtedy, keď diabol vstúpi do tela človeka. Urieknutie sa deje vtedy, keď človeka niekto prekľaje. Kliatbu pritom nemusel vysloviť. Mohol ísť k čarodejnici a ona prekliala iného človeka prostredníctvom nejakých vecí. Čarodejnica napríklad povedala žene: „Nalej túto tekutinu do manželovej polievky.“ Alebo: „Vysyp tento prach pred domom svojho suseda.“ Človek, ktorý to urobí, vlastne prostredníctvom vecí, ktoré dostal od čarodejnice, žiadal Zlého, a tak preklial človeka.

Dá sa pomôcť človeku, ktorý je urieknutý? A možno pomôcť tomu, ktorý praktizuje túto činnosť, aby sa obrátil a zriekol sa toho?
Urieknutému najlepšie pomôžeme tým, ak nájdeme kňaza, s pomocou ktorého sa v Ježišovom mene zriekne urieknutia, a odpustí tomu, kto ho uriekol.
Ak sa chce zmeniť ten, kto urieknutia robil, musí to vyznať vo sviatosti zmierenia a požiadať Ježiša, aby zmenil na požehnanie všetky prekliatia, ktoré poslal na ľudí. Proti jeho vôli sa mu však nedá pomôcť.

Dá sa pred urieknutím brániť?
Ježiš hovorí: „Žehnajte tým, čo vás preklínajú“ (Lk 6, 28). To je najlepšia obrana a ochrana. Prekliatie pochádza z nenávisti. Ak žehnáte, sami seba pokrývate láskou a prekliatie, ktoré k vám prichádza, sa obráti k jeho pôvodcovi.

V poslednom čase slovenské televízie ukazujú ľudí, ktorí majú mimoriadne schopnosti. Napríklad chlapec alebo muž, ktorí na sebe udržia aj veľmi ťažké kovové predmety. Podľa niektorých názorov je to preto, lebo v rodostrome toho človeka sa niekto zapredal zlým silám. Je to správny úsudok?
Môže to tak byť, ale nie nevyhnutne. V mnohých prípadoch ľudia mimoriadne schopnosti zdedia. Nie je to však jediné možné vysvetlenie. Niektorí exorcisti síce nesúhlasia s tým, že existujú paranormálne javy, ja si však nemyslím, že je to správny postoj. Nemôžeme povedať, že každý jav, ktorému nerozumieme, pochádza od diabla. Môže byť veľa prirodzených javov, ktoré sú za hranicou normálneho porozumenia, ale nie sú nevyhnutne proti porozumeniu. V budúcnosti môžu byť objasnené.

Veľa ľudí má skúsenosť – alebo to aspoň tvrdia –, že sa im zjavujú či prihovárajú ich zosnulí ako duchovia. Môže to byť pravda?
Ak sa človek nedokáže psychicky oddeliť od zomrelého, ak je na neho stále naviazaný, môže sa stať, že ho napríklad vída sedieť v kresle, v ktorom sedával, alebo počuje jeho hlas. V skutočnosti sú to však len halucinácie. Ak to nie je halucinácia, je to celkom iste druh špiritizmu. Keď človek hovorí so zomretou osobou, nie je to tá zosnulá osoba, ale diabol, ktorý si môže zobrať jej hlas i podobu. Hovoriť s mŕtvymi je veľmi nebezpečné. Človek totiž nevie, s kým hovorí.

Ani keď sa zjavujú v snoch a hovoria o Bohu?
Ani v snoch to nie je ten človek. Aj v sne vidíme to, čo by sme si priali, aby bolo realitou, alebo, naopak, to, čoho sa bojíme. Ak napríklad vídam v sne svoju mŕtvu matku v bielych šatách a v dobrej nálade, nemusí to byť ona, ale dôsledok toho, že sa do sna preniesla moja starosť, čo je s ňou.

Netreba ich počúvať, ani keď dávajú rady?
Len mimoriadne to môžu byť posolstvá. V Biblii nachádzame o tom zmienky, je to však veľmi zriedkavý spôsob Božej komunikácie s človekom. Nestarajme sa preto o to, čo sme počuli v sne. Neberme to ako posolstvo, najmä ak sa dotýkalo našej slobody, ani nemajme pocit viny, ak neurobíme, čo od nás osoba v sne žiadala, lebo týmto spôsobom môžeme vstúpiť do špiritizmu. Sny môžu byť nástrojom v diablových rukách, a to aj vtedy, keď ich sám nespôsobil.

Je niečo, čo je aj pre diabla v súvislosti s človekom v princípe nemožné?
Nemôže posadnúť dušu človeka. Môže ovládnuť jeho telo, myseľ, emócie, slobodnú vôľu a pamäť a konať prostredníctvom neho, ale na posadnutie duše nemá od Boha autoritu.